Poznáte to, najlepšie tripy na motorke sú vždy tie, kde je tá najlepšia partia, lebo v závere boja to najdôležitejšie je, aby ste sa dobre zabavili. Keď ale prechádzate nádhernou krajinou ale partia nestojí za to, nebudete asi na ten trip spomínať v najlepšom…
V tomto duchu sme sa poskladali minulý september aj my. Pôvodný plán bol v podstate prejsť každoročný Balkán iba s Mackom a vytýčiť trasu pre budúce balkánske tripy pre mnou založenú motocestovku www.mototours.sk, alebo slengovo mototursku. Nakoniec sa pridal aj Karol, ktorý s nami absolvoval rumunskú týždňovku v Júni, hoc nie celú. Dva týždňe pred odchodom sa nanominoval ešte aj Miro, čo bolo neklamným znakom toho, že táto trip-ka bude nepochybne jeden veľký žúr a sranda. Celkovo sme najazdili 3.799 km.
12.9. Bratislava - Smederevska Palanka, Srbsko 695,6
Odchod sme stanovili na 12.9. O 7:00 je stretko na OMV pri Ajpárku, samozrejme Miro triafa hneď tú prvú pumpu, ale poučený z minula keď nás tam s Mackom nevidí, pokračuje na ďalšiu. Čakáme už len na Karola, pretože vyrazil z Piešťan a samozrejme tiež triafa prvú OMV na Einsteinovej. Po krátkom telefonáte je ale s nami a môžeme v klude vyraziť smer Maďarsko a Srbsko.
Kto pozná maďarské dialnice a cestovanie na motorke do Rumunska alebo na Balkán vie, že maďarské dialnice je čistý zabijak motorkovania. Keby tá krajina bola raz taká veľká, verím, že gro motorkárov by si nechalo motorky posielať vlakom na druhú stranu. Na začiatku hneď za hranicou kupujeme dialničné známky a pokračujeme ďalej. Stojíme až na odpočívadle asi 50 km za Budapešťou. Po 20 minútach pauzy odchádzame a vtedy nás ešte na parkovisku zastavujú policajti. Pýtame sa čo sa deje a vysvitne, že nám chcú len skontrolovať dialničné známky. Všetko prebieha ok, až kým Karol nezistí, že jeho ŠPZ prepísali na bloček s chybou, čo ale policajt chápe a nechá nás pokračovať ďalej. Dialnice sú teda v Maďarsku otrava, oproti tomu ale maďarská kuchyňa je niečo skvelé, čo sa nám potvrdzuje niekde pri Szegede v malej reštaurácii, do ktorej musíme zísť z dialnice, pretože maďari samozrejme popri ceste majú asi 2 reštiky za celú trasu. Dávame si domácu polievku a domáci perkelt a poviem Vám, ani sa nám nechce odísť, take je to všetko výborné. Ďalší problém v Maďarsku je platenie Eurom, resp. v odlahlejších oblastiach kartou. Nakoniec uja presviedčame, nech berie eurá a tešíme sa na prechod do Srbska. Do Srbska prichádzame okolo pol druhej a stojíme hňeď na prvej pumpe. Pamätám si, že je tu bankomat, aby sme mohli vytiahnuť peniaze. Kurz 1 EUR = 120 srbských dinárov nám síce nič nehovorí o cenách v Srbsku, ale benzín vychádza po prepočte okolo 1,2 eura, tak je to v princípe ok. Pokračujeme ďalej smer Belehrad. Celé Srbsko sa mi zdá po tie roky, čo tadialto chodíme rovnako rozkopané a stále v rekonštrukcii ako nemocnica Rázsochy v Lamači. Za Belehradom v obchádzkach sa dokonca schyľuje k dažďu. Stojíme na pumpe za Belehradom a to už naozaj dávame nepremoky. Hneď po odchode nás chytá brutálny dážď a ide s nami až nejakých 150km do cieľa, čo bol v tento deň hotel, v ktorom Rasťo prespal pred troma rokmi, keď sa vracal z Albánska. Ešte si robím srandu do vysielačky, že či tam ten hotel vôbec bude stáť. Rasťo ma presviedča, že určite, že to bola miestna 5 hviezda. Po príchode k hotelu zisťujeme síce, že tam stojí, ale všetkých 5 hviezd je zavretých, tak v daždi naťukám prvé možné ubytko do GPS a fičíme do asi 19 km vzdialenej Smederevskej Palanky, kde sa ubytovávame pri jazierku v hotelíku za stále výdatného dažďa. Izby sú nič moc, ledva sa do nich vojdeme, ale sme vďační za sucho. Večer klasicky večera, pivečko, nejaké drinky až do totálnej tmy.
