Ráno vstávame skoro, lebo Rastík je ranostaj, o osmej sme už dole pobalení niektorí a objednávame raňajky. Okolo deviatej odchádzame smer Macedónsko. Cesta nám trvá strašne dlho, aspoň pre mňa je Srbsko nezaujímavá krajina, pride mi strašne monotónna, ale je možné, že len nepoznám jej zákutia. Do Macedónska sa dostávame poobede okolo druhej a rozhodujeme sa, že navštívime hlavné mesto a v ňom dame obed. Skopje je v princípe takmer hneď za hranicou, takže to nemáme ďaleko. Prichádzame rovno do centra a sadáme si do reštiky s vonkajšou terasou. Motorky parkujeme na chodníku a budia menší rozruch. Dávame si kebab a radler. Neďaleko od nás je námestie so sochami Alexandra Macedónskeho a inými a tak ich vo dvojiciach ideme očíhnuť. Kým sa kocháme, zase sa zaťahuje a za chvíľku sa spúšťa lejak ako z krhly. Motorky sa nám podarí presunúť pod barák do sucha a my vyčkávame v reštike, či dážď ustane. Pripomína mi to situáciu z roku 2008, keď sme ešte s Francúzom sedeli v reštike v Bachčisaraji na KRYMe a po 4 hodinách intenzívneho dažďa sme sa rozhodovali či pokračovať , alebo ostať. Tak ako vtedy, aj teraz sa s chlapcami rozhodujeme, že pokračujeme ďalej, len čo dážď mierne ustane. Cieľ cesty je Mavrovo jazero a tamojší hotel Delfín, v ktorom sme s Rasťom prespali 2 roky dozadu. Cez mesto nám ešte prší, dokonca aj chvíľu za mestom, ale dážď neskôr prestáva a do Delfína prichádzame ešte za svetla. Majú voľné a navyše tam je dole v reštike nejaký veľký žúr, takže sa radi zúčastňujeme. Pamätám si, že som šiel spať pred Mirom…
14.9. Mavrovo – Bitola 174,0
Ráno sa balíme a presúvame dole do reštiky na raňajky. Žúr musel trvať do rána, lebo čašník spí na lavici a nevieme ho zobudiť. Nakoniec prichádzajú ďalší účastníci žúru a darí sa nám vybaviť aspoň 4 omelety, nech sa môžeme čo najskôr pustiť na cestu. Chceme sa pozrieť do Mavrovského národného parku. Ako vychádzame hore, víta nás podobná panorama ako naše Nízke Tatry s tým rozdielom, že tu sa môže jazdiť na motorke, aspoň teda nikde nevidíme žiadne obmedzenie a sem tam prejde nejaké auto. Trávime hore asi 2 hodiny a nakoniec schádzame dole na druhej strane k hotelíku, kde si dávame kafe. Je krásny deň, slniečko, hotelík sa nachádza v kľudnej dedinke Lazarpole. Kecáme s recepčným, vraj sa tu v zime lyžuje a v lete je tam dosť cyklistov. Áno, podmienky na horskú cyklistiku tam naozaj sú. Pokračujeme ďalej smer východ po lesných šotolinách. Pár brodov, asi hoďka po lese a sme zase na asfaltke. Stretávame dve milé babky na aute, ktore zbierajú maliny pri ceste a majú z nás zážitok. Vydávame sa ďalej smer Bitola, po ceste zastavujeme ešte v reštike pri ceste a dávame si geniálnu pleskavicu. Podvečer dorážame do Bitolky. GPS mi vyhadzuje 2 hotely, ktoré sú beznádejne plné. V meste je nejaký veľký čurbes. Nakoniec nás policajt na moto doprevádza do hotela Premier niekde pri centre, ktorý je voľný a ubytovávame sa v jednom 4 miestnom apartmáne. Motorky dole pri hoteli, vraj sú úplne v bezpečí. Bola to pravda, čoho dôkazom je Karolova GoPro kamera zabudnutá na motorke a ráno tam bola tak neporušená ako ju tam nechal. Večer sa v hotelovom bare bavíme o tom ako ďalej zajtra a Miro s Karolom si vyberajú možnosť ísť cez Grécko, keďže tam ani jeden ešte na motorke nebol. Voľba teda padá na Meteoru, ktorá je cca 200km od hraníc, predtým však ešte chceme pozrieť Ohridské jazero, takže okolo 12tej už fičíme do hajan. Ku koncu sa k nám pripojil nejaký chalan od Komárna, že tam niekde robí niečo pre niekoho ale to si už až tak moc nepamätám, predsa len tá rakija čo nám dávali k pivu bola dobrá…
