Ráno sa prebúdzame relatívne skoro, je dosť zatiahnuté a vyzerá to na dážď. Rýchlo balíme stany a s prvými kvapkami sme v princípe zbalení, okrem Mira. Ten prehlasuje, že on nikam nejde, že sa potrebuje vyspať a že nech ho tam necháme. Chvíľu nám trvá presviedčanie, že nech sa zbalí a ide s nami. Nakoniec sa balí a za hoďku za intenzívneho dažďa už sedíme v spoločenskej miestnosti na recepcii, chalani si dávajú grécky jogurt s medom a premýšľame či sa vydať do dažďa alebo čakať. Miro navyše zisťuje, že v motorkovej bunde má ešte dve krabičky cigariet. Nakoniec dážď mierne ustáva, tak sa rozhodujeme ísť pozrieť Meteorky. To nám trvá asi hoďku, každú chvíľku stojíme a fotíme. Naozaj jedinečné kláštory, poniektoré sú stale neprístupné ľuďom a žijú v nich len mnísi. Po hoďke schádzame dolu a rozhodujeme sa naobedovať. V miestnej reštike si dávame kebab. Asi po hodine za dažďa odchádzame, ale mňe neštartuje motorka. Zisťujeme, že chyba je v baterke, tak na pumpe štartujem cez káble a ideme do kepmu, kde sme stanovali, ten je po ceste, navyše ja som si tam zabudol pas, takže sa zároveň pýtame, či sa niekde dá kúpiť nová baterka na BMW. Vraj v meste, típek nás naviguje a servis nachádzam úplne bez problémov, vymieňame baterku a pokračujeme ďalej smer Albánsko. Počas cesty nám stale prší, čo je nie najlepšia kombinácia so šmýkajúcim sa asfaltom, ale niekedy okolo piatej sa nám darí prejsť Albánske hranice a pokračujeme smerom na Sarande. Cesta cez Albánsko je rovnako šmykľavá, hlavne v horách, jedinému Mirovi sa nešmýka. Nakoniec prichádzame okolo 19tej do Sarande, nachádzame hotel na pláži s reštikou nad morom. Večer sa vyberáme na prechádzku do mesta, v reštike na promenáde si dávame luxusné morské potvory a okolo dvanástej už sme v hajanoch. Ráno totiž ideme smer juh asi 20km, Rasťo tam objavil nejaké zrúcaniny.
17.9. Sarande – Butrint – Vlore 155,4
Opäť vstávame relatívne skoro, raňajky a šup do Butrintky za zrúcaninami. Je dosť teplo a cestu si užívame, vedie po pobreží. V Butrinte platíme 500 albánskych chechtákov za vstup/osoba a už sa aj kocháme rímskymi starými zrúcaninami. Kedysi tu muselo byť celkom veľké mesto, má aj svoj amfík. Trávime tu asi 2 hoďky a cestou naspäť opäť zastavujeme v Sarande, aby sme natankovali do plna. Ďalej pokračujeme nádhernou cestou po pobreží, sem tam križujeme dedinu ale v princípe je to stale pobrežná cesta a pred mestom Vlore ešte aj kľučkujeme serpentínami, skrátka nádhera. Na večer sa rozhodujeme zakempovať niekde v prírode, ale sivé ťažké mraky nás odhovárajú a tak mierime priamo do Vlore. Tesne pred mestom je zástup hotelov, z ktorých si vyberáme najkrajší. Majú voľné a tak sa za prvých kvapiek dažďa skladáme a vybaľujeme. Miro skáče hneď po prezlečení do plaviek svojho povestného “ritnáka”. Večeriame v hotelovej reštike na terase, kde sme zajvne sami, ale večera stojí za to. Chlapci sa rozbehli, hlavne Miro, ktorý si objednal snáď celý jedálny lístok. Tak veru, motorkárčina je drina…
